HRAD STREČNO

Názory odborníkov na presný dátum vzniku hradu sa rozchádzajú. Podľa prameňov prvá písomná zmienka pochádza z roku 1316, no hrad existoval s najväčšou pravdepodobnosťou asi už od 13. storočia. Vznikol pravdepodobne ako strážny objekt, slúžiaci na ochranu mýtnej stanice, ktorá stála na úpätí hradnej skaly, pri brode cez Váh. To vysvetľuje aj malý a jednoduchý pôdorys najstaršej časti. Tvorila ho hranolovitá kamenná veža s nepravidelnou vysokou hradbou, pred ktorou bola v skalnom masíve vyhĺbená priekopa. Pôdorysný rozsah tohto základného jadra hradu bol 22x18 m. V priebehu necelých 400 rokov sa v 10 základných etapách (32 stavebných fáz) celý hrad postupne rozšíril až na jeho maximálny funkčný a pôdorysný rozsah s rozlohou 165x61 m. Do konca 14. storočia patrí kráľovskému majestátu a až v roku 1397 sa spomína jeho prvý súkromný majiteľ, poľský šľachtic Sudivoj z Ostrorohu. Od polovice 15. storočia sa na hrade vystriedalo viacero majiteľov: Ján Čapek zo Sán, Štefan Pongrác, Ján Trnka z Ratiboříc, Teofil Turzo z Betlanoviec a iní. Najväčší stavebný rozmach hradu s jeho podstatným rozšírením nastal v rokoch 1484-1523, keď bol držiteľom hradu Pavol Kiniži, kapitán horného Uhorska a po jeho smrti v roku 1494 manželka Benigna. K pôvodnému hradu pribudli dve nové krídla – severné s kaplnkou a okolo vnútorného nádvoria južné s dvoma palácmi. Hrad sa ďalej rozšíril smerom na západ o mohutnú hradbu s novou vežou a smerom na juh o novú hlavnú bránu s predbráním. Staré opevnenie sa z východnej strany posunulo ďalej na východ, tesne nad okraj skalného masívu. Tu vznikol nový dvojposchodový palác, v múroch ktorého sa zachovali bohato profilované architektonické články (neskorogotické kamenné rámovania okien, konzoly arkierov atď). Spolu s gotickými oknami a zvyškami rebrovej klenby kaplnky dokumentujú až po súčasnosť vysokú úroveň vtedajších kamenárskych detailov a prác.

Hrad v 16. storočí opäť pomerne často a rýchlo mení svojich majiteľov, postupne k nim patria: Ján Zápoľský, Burian Svetlovský z Vlčnova, bratia Peter a Mikuláš Kostkovci a neskôr rodina Dersffyovcov. V tomto období sa zo strategických dôvodov uskutočnili ďalšie významné stavebné úpravy hradu. Vzniká nové predhradie s polkruhovými vežami, predstavané pred staršiu gotickú časť a buduje sa nová renesančná brána s arkádami, spájajúca staršie predhradie s obranným systémom severnej časti hradu. V polovici 17. storočia sa hradné opevnenie doplnilo tromi mohutnými bastiónmi, predsunutými pred renesančné opevnenie a dvoma bránami na južnej strane hradu. Tak hrad dosiahol svoju maximálnu pôdorysnú veľkosť.

V období protihabsburských stavovských povstaní sa hrad stal dôležitým vojenským strategickým miestom a najlepšie opevneným hradom na hornom Považí. K posledným majiteľom hradu patril František Wesselényi. Po prezradení jeho účasti v pripravovanom povstaní proti kráľovi, prešiel hrad v roku 1676 do osobného vlastníctva synov cisárskeho generála Jána Jakuba a Fridricha Lőwenburgovcov. V rokoch 1678 a 1686 bol obsadený protikráľovskými Thőkőlyho povstalcami „kurucmi“, a preto bol na príkaz kráľa Leopolda I. v roku 1698 zbúraný. Demolácie sa týkali predovšetkým hradného opevnenia, zborené boli všetky strechy jednotlivých palácov a úplne zasypaná studňa. V krypte hradnej kaplnky sa našlo takmer neporušené telo manželky Františka Wesselényiho, Žofie Bošňákovej, ktoré dal vtedajší majiteľ hradu Lőwenburg preniesť do kostola v neďalekej Tepličke nad Váhom. V pomerne dobrom stave sa až  dodnes zachovala hlavne veža, kaplnka, hlavná brána a južný i severný palác. Tieto objekty tvoria vlastné jadro rekonštruovaného hradu.

Prvé konzervačné práce sa na hrade Strečno uskutočnili už začiatkom 20. storočia (roku 1910), keď bol hrad čiastočne staticky zaistený (kamenné články okenných otvorov) a spevnený (vrchná časť múrov). No počas 2. svetovej vojny, najmä v roku 1944, bol hrad opäť vážne poškodený a hrozila mu úplná deštrukcia.

V roku 1978 začala jeho nová komplexná konzervácia a čiastočná rekonštrukcia, ktorá bola spojená so statickým zabezpečením nielen samotného hradného objektu, ale aj do veľkej miery zvetralého hradného vápencového brala. Vlastnej obnove hradu predchádzal aj archeologický výskum, ktorý realizovalo Považské múzeum v Žiline. Priniesol veľké množstvo nálezov, napr. boli odkryté zvyšky kováčskej vyhne, našli sa najmä nasledovné predmety a črepy: stredoveká keramika, kachlice, železné predmety (strely do kuší a hákovníc), 16 strieborných a medených mincí, zlomky skla, súčasti rôznych odevov, kamenné články. Hradná studňa, hlboká 88 m, bola až po ústie zasypaná sutinami z demolovaných objektov. Počas vyčisťovacích prác, ktoré trvali takmer 4 roky, sa v jej priestoroch našli napr. nálezy jednotlivých prvkov rebier gotickej klenby kaplnky, časť portálu, kamenný erb Žofie Bošňákovej, zlomky náhrobných platní, torzo portálu s menom Františka Wesselényiho, rôzne pracovné nástroje. Komplexná obnova hradu prebiehala v rokoch 1978-1994. Po vyčistení priestoru areálu od sutín, násypov a náletovej zelene sa musela staticky zabezpečiť celá hradná skala a samotné základy a kamenné murivá hradu (formou injektáže). Hrad sa stavebno-architektonicky dotvoril doplnením kamenného muriva do predpokladaných tvarov. Niektoré objekty boli zastrešené. V gotickej kaplnke je obnovená prvá empora (pôvodne boli dve) z prízemia sprístupnená točitým dreveným schodiskom. Na hrade sa vykonali aj niektoré reštaurátorske práce a vybudovali inžinierske siete.

V súčasnosti je na hrade inštalovaná archeologická a historická expozícia Považského múzea. Dokumentuje slohovo-architektonický a stavebný vývoj hradu ako stredovekej pevnosti od gotického obdobia po barok a približuje politické dejiny hradu od jeho založenia až po dramatický zánik. Najnovšie dejiny hradu reprezentujú materiály vojnových udalostí, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny v jeho bezprostrednom okolí. Súčasťou vlastnej expozície sú torzá náhrobných kameňov významných majiteľov hradu, zvyšky stredovekých krbov, rôzne kamenné články, a pod. Celú expozíciu dopĺňa bohatý grafický materiál (fotografie, kresby, plány, reprodukcie) a spolu s dokumentáciou takmer sedemnásťročného priebehu obnovy hradu názorným a ilustračným spôsobom dopĺňa pomerne dobre zachovanú stredovekú architektúru ako hlavný cieľ záujmu všetkých návštevníkov. Pre návštevníkov je veľkým magnetom aj pekný výhľad na okolie z vrcholu hradnej veže. Okrem samotnej obce možno vidieť aj Malú Fatru, Žilinskú kotlinu, Kysuckú vrchovinu. V pozadí je (na rieke Váh) vidieť aj nedávno vybudovanú Žilinskú vodnú nádrž.

Jedným z najvýznamnejších majiteľov hradu Strečno bol gróf František Wesselényi s manželkou Žofiou Bošňákovou. Manželia žili prevažne v renesančnom kaštieli v neďalekej Tepličke – sídle svojho panstva (cca 10 km od Strečna), počas nepokojov sa však uchýlili na bezpečnejšie miesto – a to na hrad Strečno. Tu na hrade Žofia aj zomrela. František Wesselényi slúžil u Tomáša Bošňáka (otca Žofie), ktorý bol kapitánom na Fiľakovskom hrade. Po jeho smrti sa stal kapitánom Fiľakovského hradu František Wesselényi. Neskôr sa stal i hlavným kapitánom hornouhorských vojsk. V roku 1655 dosiahol dokonca najvyššiu možnú hodnosť – uhorského palatína, najvyššieho krajinského hodnostára po kráľovi. V roku 1662 za prítomnosti kráľa a cisára Leopolda I. dostal v bratislavskom františkánskom kostole vyznamenanie Rád zlatého rúna. Vo funkcii uhorského palatína sa v roku 1664 stal vodcom sprisahania uhorských veľmožov proti kráľovi. Sprisahanie bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bez súhlasu krajinského snemu vo Vašvári uzavrel s Turkami nevýhodnú mierovú zmluvu. Len predčasná smrť roku 1667 zachránila Františka Wesselényiho pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých účastníkov povstania po jeho odhalení. Grófka Žofia Bošňáková (narodená na Šurianskom hrade, kde bol jej otec v tom čase kapitánom tohto hradu) sa celý život venovala charite. Na svojom panstve založila a vydržiavala útulok s nemocnicou pre chudobných, chorých, opustených a siroty. Keď roku 1633 vypukol mor, osobne sa starala o postihnutých. Keď v roku 1644 (vo veku necelých 35 rokov) zomrela, pochovali ju v krypte pod hradnou kaplnkou. Nový majiteľ teplického panstva, do ktorého patril aj hrad Strečno, Ján Jakub Lőwenburg dal preskúmať neskôr existujúce zrúcaniny hradu Strečno. Podnetom k tomu boli chýry o poklade ukrytom na hrade. V ruinách chátrajúceho hradu však nenašli žiadny poklad, pretože pred jeho demoláciou všetky cennosti z neho odviezli do Viedne a výzbroj do novopostavenej protitureckej pevnosti v Leopoldove. V krypte pod poškodenou kaplnkou však objavili, medzi asi päťdesiatimi spráchnivenými rakvami a telami zosnulých, rakvu s neporušeným telom Žofie. Napriek tomu, že jej telo nebolo zabalzamované a že od jej smrti uplynulo už 45 rokov. Keďže hrad Strečno nebol v tej dobe obývaný, gróf Lőwenburg sa rozhodol premiestniť telesné ostatky Žofie do sídla svojho panstva. A tak sa od roku 1698 nachádzajú v krypte farského kostola v Tepličke nad Váhom (pri Strečne), od roku 1729 v novovybudovanej Loretánskej kaplnke tohto kostola, kde sú až dodnes. Telo grófky tu môžeme v súčasnosti nájsť stále v zachovanom stave aj po vyše 360 rokoch (!), ktoré uplynuli od jej smrti. Loretánska kaplnka sa stala od jej začiatku pútnickým miestom, kde každoročne zavítajú tisícky návštevníkov zo Slovenska i zahraničia. V súvislosti so Žofiou Bošňákovou sú doložené viaceré svedectvá veriacich o vyliečení a vykonaní zázrakov. V roku 1997 oznámil nitriansky biskup, kardinál J.Ch.Korec začiatok procesu blahorečenia Žofie Bošňákovej.

 

Na základe prevzatého textu od autora Miloša Dudáša: „Hrad Strečno“, uverejnenom v časopise Pamiatky a múzeá č.3/1997 a textu od autora Milana Hromníka: „Žofia Bošňáková“, Trnava 2000, spracoval M. Melo, 10.3.2006.